Toren sa totiž nedá jednoznačne odmietnuť ako nepodarok - skôr naopak, z hry samotnej je jasné, že vznikala s obrovským nasadením a láskou v dobrej viere, že tvorcovia hráčovi ponúknu zážitok natoľko intenzívny a iný, že na to dlho nezabudne. A potom zrazu akoby sa vývojári zháčili a urobili čosi, aby stiahli Toren späť z abstraktných výšin videoherného umenia k normálnemu hraniu a v konečnom dôsledku nefunguje ani jedno, ani druhé. Alebo funguje, len práve mňa tento druh experimentálnej videohernej poetiky obchádza. Toren totiž naozaj môže byť hra pre niekoho desiatková a pre niekoho iného pokojne aj jednotková. Geniálna vec alebo nehrateľná zlátanina. Rozhodnite sa.